V živote človeka je niekoľko medzníkov, ktoré ho posúvajú na jeho ceste. Prvým je príchod do rodiny, spoznávanie najbližších, poznávanie sveta. Druhým, vstup do materskej školy, stretnutie s kamarátmi, učenie sa žiť v kolektíve, podeliť sa o hračku, či učiť sa základným veciam potrebným pre vstup do základnej školy. Práve tento vstup, kedy sa z dieťaťa stáva žiak, je veľmi dôležitým a asi aj najťažším. Veď odkladáme hračky, miesto voľna prídu úlohy, máme oveľa viac povinností...a, samozrejme, starneme . Neviem, niekedy si myslím, že my, rodičia, tieto životné etapy našich detí prežívame oveľa intenzívnejšie a možno aj s oveľa väčším strachom, ako deti samé. Veď vidíme, ako sa nám pred očami menia z prítulných bábätiek na „papuľnatých pubertiakov“, často za nich riešime aj tie najbánalnejšie problémy, lebo sú „naši malí“... Ktovie, či im tým pomáhame alebo robíme presný opak. To zistíme až keď začnú žiť úplne bez nás... Osobne si myslím, že pravé starosti rodiča nenastávajú pri vstupe dieťaťa do školy. Myslím, že to pravé „orechové“ začína až vstupom na druhý stupeň základnej školy. V tom čase sa tak nejako, akoby z noci na deň, zrazu zmenia a problémy, ktoré sa nám dovtedy zdali veľké ako svet, sú zrazu úplne malinké....lebo sa v plnej paráde prejaví úžasná puberta. Preto som sa rozhodla, že ukončenie školskej dochádzky na prvý stupeň treba patrične osláviť. Viem, že „stužková“ patrí k ukončeniu strednej školy, ale taká malá, hádam, môže byť aj trochu skôr. A tak sme sa krásne vyobliekali, pripravili pohostenie, pozvali rodičov a aj nastávajúcu triednu pani učiteľku. Paráda začala...Všetko presne tak, ako na naozajstnej stužkovej – nástup, stužky, častušky, rodičovský tanec a zábava. A slzy. Veď tie k takejto udalosti patria. Priznávam, plakala som asi najviac ja. Mala som problém povedať všetko to, čo som chcela. O tom, akú úžasnú triedu som mala možnosť dva roky učiť. Aká som vďačná za všetky akcie, ktoré sme spolu mali (za čo ďakujem aj rodičom, lebo si veľakrát museli zmeniť rodinný program), za smiech, ale aj za hádky, ktoré sme medzi sebou mali, za úžasnú podporu, ktorú som v nich všetkých mala a cítila... Ďakujem, milí štvrtáci (už piataci). Za to, akí ste, za to, že som mala tú česť s Vami pracovať a spoznať Vás. A ak som niekedy bola veľmi zlá, prepáčte. Bola som tu aj na to... Prajem Vám veľa toho najlepšieho. Nech v živote stretávate len úprimných a dobrých ľudí. Nech je Vaša ďalšia cesta šťastná, pokojná. A dúfam, že keď sa o pár rokov stretneme na ulici, aspoň sa na seba usmejeme.... Veľa šťastia... Takáčová