Dňa 23. 06. sa naše sovičky a usilovné včeličky vybrali hľadať do parku Coburgov poklad. Akciu v rámci projektu KomPrax pripravili žiačky deviateho ročníka ZŠ s MŠ vo Svätom Antone.  Pri hľadaní pokladu naše deti plnili na jednotlivých stanovištiach  nasledovné úlohy : hádali  hádanky s tematikou  lesných zvierat,hľadali ukryté  motýle, hádzali  šiškou do koša, triafali šípkou na  cieľ, pomenovávali  lesné  zvieratá podľa obrázkov a kreslili zvieratká, chytali  ryby , určovali kvety podľa atlasu  a na koniec nás čakal v  pekelnej jaskyni poklad. 

... a čo je najžiadanejšou odmenou pre deti ? No predsa sladkosť.

Ďakujeme žiakom za veľmi peknú akciu.

p. učiteľky Húsková a Krunková

Sitno, Sitno, vysoká skala........

     Niekedy jednoduchý nápad výletu len sem do okolia Štiavnice, ktoré je, mimochodom nádherné, vytvorí úžasnú atmosféru, zblíži ľudí, ktorí sa denne stretávajú, ale nerozprávajú sa, lebo nemajú na to v dnešnej rýchlej dobe čas, urobí niečo pre naše zdravie, poteší, vysilí....

     Keď prichádza teplé počasie a čas dovoleniek, každý z nás začne rozmýšľať nad blížiacimi sa dňami oddychu, prázdnin a dovoleniek. Všetci hľadáme v katalógoch destinácie ďaleko od nášho nádherného domova – Slovenska. More a zahraničná dovolenka, či výlet, sa „nosí“ a to, že nepoznáme okolie mesta, v ktorom žijeme, je akosi normálne....

     Aj v škole, či škôlke sa v závere školského roka pravidelne rozmýšľa, kam...Bojnice? Nejaký ranč? Mesto, v ktorom sú obchodné centrá???? Len preč a ďaleko, aby sme mali o čom rozprávať. Áno, aj mestá na Slovensku sú nádherné a treba ich poznávať, ale niekedy úplne jednoduchá myšlienka dokáže oveľa, ale oveľa viac, ako honosný výlet za hranice Štiavnice.

      A tak sa rozhodli aj škôlkári. Vymysleli koncoročný výlet detí – výstup na najvyšší vrch Štiavnického pohoria – Sitno. Slovo dalo slovo a pridali sa kamaráti školáci tretiaci, rodičia, starí rodičia, všetci, ktorí mali odvahu, chuť a majú radosť z pohybu. Celé to začalo hneď ráno o 9:00 h, kedy sme sa všetci stretli na parkovisku pod kaštieľom. Keďže sa výletu zúčastnili aj najmenší, trasa bola jasná – cez Rovne a autom po rampu. Tam sme sa zoradili, a poďme – hor sa do vrchu. Pravdou je, že postupne sa vytvárali malé skupinky, ktoré sa od seba viac – či menej vzďaľovali...Nemôžeme tvrdiť, že dôvodom boli krátke nôžky našich detí, ale ...naše „veľkáčske“ nohy, ktoré sú naučené stláčať pedále v aute a prejsť len ten najmenší úsek. Ale zabojovali sme a zvládli to. Hore na Sitne sme „vyfučali“ paru, sadli si, chvíľu mlčali – nedalo sa rozprávať, chýbal vzduch..., ale po malom oddychu to rozprávaním začalo žiť. Rapotali deti s deťmi, deti s dospelými, dospelí s dospelými a každý s každým, ozýval sa smiech, výkriky, vtipy...bolo veselo. A práve o to išlo. Aby každý aspoň na chvíľu vypol, všímal si iných a iné veci, ako počas týždňa, aby sme sa spoznali, zasmiali, oddýchli si v nádhernom prostredí Štiavnických vrchov. Čo iné, ako príroda, dobrí ľudia, pohoda, smiech, blízkosť tých, s ktorými si rozumieme a máme ich radi, dodá človeku silu začať nový týždeň? Asi neexistuje lepší liek na boľavú dušu, unavené telo, ako práve toto.

     Myslíme si, že toto bol ten najkrajší výlet. Spoznali sme niečo nové, niečo krásne. Spoznali sme sa navzájom, zblížili sme sa. A to vytvára vzájomnú pohodu, ktorú ako učitelia, rodičia, starí rodičia potrebujeme do ďalších dní. Dúfame, že sa páčilo všetkým, ktorí sa výletu zúčastnili a ak nás napadne niečo podobné, tak sa opäť pridajú...

     PS : Pekné leto a dovolenky.    

Takáčová, Valachová