Druhého septembra 2015 sa otvorili brány škôl pre tých, ktorí do školy vstúpili prvýkrát. Našich prvákov. S nadšením zasadli do školských lavíc, s odhodlaním v tvári, očakávaním, čo bude. Tašku, ktorú im priniesol „Ježiško“ alebo ju dostali na „veľké“ narodeniny, s hrdosťou niesli na svojich chrbtoch. Často sa zdá, že po škole kráčajú tašky samé, pretože sú oveľa väčšie ako ich nositelia. Zvládli to. Zvládli prvé úlohy, prvé čiary, prvé číslice. Pochopili, že keď prídu domov už to nie je len o hraní sa, ale aj o úlohách a povinnostiach. S túžbou očakávali, kedy napíšu prvé písmeno. Dočkali sa a dnes ich už vedia niekoľko. Písať, aj čítať. Zmenilo sa aj ich ponímanie v spoločnosti. Z detí, ktoré navštevovali materskú školu, sa stali žiaci. A to je predsa veľký posun. Byť žiakom je viac, ako byť dieťaťom. Znie to tak vážne a dôležito.... V školských laviciach strávia niekoľko rokov. A keďže dokázali, že chcú, že bojujú, rozhodli sme sa ich prijať do Cechu školského so všetkým, čo k tomu patrí- s úlohami, so sľubom. 25.septembra sme sa preto zišli v našej škole – tí, ktorých sa to týkalo najviac, teda prváci, rodičia, ktorí si možno až v tejto chvíli uvedomili, že sú už naozaj „veľkí“, piataci a štvrtáčky, bez ktorých by to nebolo ono. Ale aj učiteľky zo škôlky, ktoré sa im v poslednom roku venovali, ako aj ich terajšia učiteľka a učiteľka, ktorá ich bude učiť, keď budú ešte väčší žiaci. Slávnosť to bola veľká. Rodičia prisľúbili pomoc, odovzdali deti do rúk učiteľkám školy. Žiaci plnili rôzne úlohy a v závere boli s plnou vážnosťou pasovaní do „Cechu školského“. Bolo to popoludnie plné smiechu, ale aj vážnosti a sľubov. Z detí, ktoré ešte nedávno nemali povinnosti a plne si užívali hry, sa stali žiaci s povinnosťami. A to je predsa vážna vec. Chcem sa poďakovať Mgr. Kosmeľovej za spoluprácu a ochotu pridať sa a privítať tých najmenších v škole, učiteľkám materskej školy, že deti dobre pripravili pre vstup do školy, rodičom, že si našli čas a prišli. Moja veľká vďaka patrí mojím terajším štvrtáčkam, že mi pomohli aj napriek tomu, že to bolo počas ich voľného času. A hlavne „mojím“ piatakom, ktorí minulý školský rok opustili štvrtú triedu a sú z nich „druhostupniari“ a napriek tomu si našli všetci čas a prišli pomôcť svojej bývalej triednej. Veľmi si ich za to vážim a ďakujem im. Tr. učiteľka 1.ročníka